Kam so zvyškami vareného alebo pečeného kuracieho mäsa?

Zemiaková baba

Známa česká autorka kuchárskych kníh a majiteľka prvej koncesovanej školy varenia v Čechách, Anuše Kejřová, si v predslove ku kuchárskym predpisom v jednej zo svojich kníh takto povzdychla: „cesta do mužova srdce vede žaludkem (bohužel)“. 

Hoci v mojom prípade cesta do srdca môjho muža vedie aj inakiaľ než len cez žalúdok (našťastie), s Anušou rozhodne súhlasím v tom, že vyhovieť partnerovým chuťovým pohárikom je výhodné pre obe zúčastnené strany – pre kuchára aj pre stravníka. A vlastne, je úplne jedno, či žena varí mužovi alebo naopak; spoločný pôžitok z jedla a radosť, že partnerovi chutí doma uvarené jedlo, sú pocity, ktoré vzťahu môžu len pomôcť.

Lenže, dostať sa u partnera do pozície kuchárskej bohyne vôbec nie je ľahké. V časoch, keď sme si s mojím mužom začali nažívať v jednej domácnosti a ja som sa snažila variť najlepšie ako som vedela, on akosi často spomínal kuchárske umenie svojej mamy a jej skvelé jedlá. Lebo, ona varí naozaj úžasne, to sa musí povedať. Mojím snom v tej dobe bolo jediné; aby môj manžel raz povedal „to bolo výborné, presne ako od mojej mamy“.

Zistila som, že ak si chcem nájsť cestu k žalúdku svojho drahého, musím sa naučiť podľa receptov jeho mamy minimálne tri jedlá – vianočnú kapustnicu, vianočný kapustový osúch a zemiakovú babu.

Ako na prvú som si trúfla na zemiakovú babu. Vypýtala som si od Evky recept, zopár krát ju s ňou upiekla a potom som ju začala skúšať doma sama. Hneď na prvý, a bohužiaľ ani na druhý krát sa búrlivé ovácie z mužovej strany nekonali – ale postupne som na babe vychytala všetky chybičky a odhalila všetky úskalia…a viete čo? 

Minule mi to povedal: „To bola baba presne ako od mojej mamy.“ A keďže baba okrem iného poskytuje aj úžasný priestor na upotrebenie zvyškov, rada sa s vami o tento recept podelím. Ja som do nej tento krát zakomponovala kuracie mäso, ktoré mi ostalo z vývaru.

Continue Reading

Máte doma 4 prezreté banány? Sem s nimi!

Banánové muffiny

Od malička som mala zberateľské sklony. Keď som bola školáčka, zbierala som céčka a známky, potom kamene a mušle, neskôr nálepky. V predpubertálnom období ma chytilo obdobie plyšákov, ktoré ale našťastie veľmi rýchlo skončilo, lebo sa ukázalo ako maximálne nerentabilné a priestorovo náročné. Objavilo sa aj obdobie zbierania receptov, z ktorého mám teraz asi najväčší úžitok, lebo mi z neho ostal poriadne hrubý šanon plný receptúr z vtedy vychádzajúcich časopisov – zo Slovenky, Života aj z Praktickej ženy; dnes už naozajstný zberateľský materiál.

Počas strednej školy moje zberateľské nutkanie pokračovalo zbieraním pohľadov od chlapcov, ktorí sa mi páčili a na vysokej som zase začala považovať za aktraktívne zbieranie neprespatých nocí. Páni moji, ako by sa mi teraz zišla tá ľahkosť a energia, a akou sa mi vtedy zbierali prebdeté nočné hodiny!

Najkurióznejším zberateľským počinom však bolo zberateľstvo vreciek na nevoľnosť, ktoré som si brala z lietadiel počas výletov do zahraničia; dokonca som o ne prosila aj ďalších lietajúcich známych. Mali peknú potlač – s logom aerolínií, ale odkedy začali niektoré letecké spoločnosti dávať do lietadiel čisto biele sáčky bez potlače, začala sa javiť táto zberateľská vášeň ako dosť čudný koníček.

A tak som sa zase vrátila k zbieraniu receptov. Je to priestorovo úsporné, lebo dnes už recepty skladujem v telefóne alebo v počítači, finančne nenáročné a časovo flexibilné. A aj praktické, lebo recepty využijem určite lepšie, ako plyšáky na poličke alebo zbierku známok v albume.

A mám aj zopár kategórií, ktoré zbieram obzvlášť rada – napríklad recepty z banánov. Medzi moje obľúbené patria napríklad tieto banánové muffiny.

Continue Reading