O MNE

Lusinda

V poslednej dobe sa cítim ako čarodejnica. Akosi sa mi stále potvrdzuje, že ak v niečo skutočne verím a ak niečo chcem zmeniť, dá sa to. Zmena možno nepríde hneď, možno si na ňu treba počkať o niečo dlhšie než by sa človeku páčilo. Ale ak skutočne chcete a idete za tým, čo považujete za dôležité, veci sa postupne začnú hýbať tým správnym smerom. V poslednom čase – predstavte si – sa mi to potvrdzuje najmä v kuchyni.

Preto vás tu nevítam v svojej obvyklej podobe, ale v tej, v akej poletuje u nás doma po kuchyni moja nadšená kulinárska duša. Lebo ja fakt verím, že aj s varechou človek dokáže zázraky. Vlastne, ja to aj vidím. Lebo nie vždy som bola kamoška s kastrólmi a vareškami. Boli časy, keď som z kuchyne utekala a všetko, čo súviselo s prípravou jedla, som považovala za to najnudnejšie a najnezáživnejšie, čo môže človeka v živote stretnúť. A predsa sa vďaka rôznym zaujímavým náhodám stalo (skoro by som mala chuť povedať, že to bolo riadenie osudu), že som vareniu do slova a do písmena prepadla. A s mojou narastajúcou vášňou k vareniu začalo výrazne stúpať aj množstvo súhlasných komentárov na moje kuchárske výtvory. Čo ja osobne považujem za skutočný zázrak.

Nadšenie zo zázraku číslo jedna však trochu začala kaziť jedna nemilá skutočnosť – obsah nášho odpadkového koša. Čím viac som sa zaoberala varením, tým viac som si začala všímať, koľko jedla sa u nás zbytočne vyhodí. Nie že by sa u nás vyhadzovalo extrémne veľa potravín, ony v tom koši končili nenápadne a po troškách. Raz to bol jogurt po záruke, potom plesnivý rožok, inokedy banán prezretý do čierna, že by ho so slasťou zjedol snáď len Marilyn Manson. No a potom zas trocha mäsa z vývaru alebo porcia nedojedených cestovín, ryža či zabudnutý načatý tvaroh.

Vždy, keď u nás takto leteli do koša nejaké nezjedené zvyšky potravín, v hlave mi zablikala veta, ktorú mi zvykli naši hovorievať vtedy, keď som nechcela dojesť to, čo mi naložili na tanier: „Deti v Afrike hladujú a ty tu ohŕňaš nos nad jedlom. Nemysli si, že to hodíme do koša.“

No…mali pravdu tí moji rodičia. Ale len z časti, lebo nie len v Afrike žijú ľudia, ktorí nemajú čo do úst. Ich veta sa mi však vryla do mozgu hlboko a nezmazateľne ako tetovanie. Vždy keď vidím nejaké jedlo v koši, cítim obrovskú ľútosť. Či to nemohlo dopadnúť aj lepšie. Cieľová destinácia žalúdok a nie kontajner.

Ja som mala šťastie, že som sa narodila v krajine, kde o jedlo nie je núdza. Práve naopak. Potraviny sa tu vyhadzujú na tony. V školských jedálňach, reštauráciách, supermarketoch, po firemných oslavách, v domácnostiach…

Nad prevádzkami verejného stravovania nemám síce takmer žiadnu moc, ale nad druhej strane, nad tým, čo sa s potravinami deje u nás doma, mám moc neobmedzenú. A preto som sa ako hlava našej kuchyne rozhodla, že budem mať vládu nad naším odpadkovým košom a nedojedenými a nespotrebovanými zvyškami potravín pevne v rukách. Proste mi to nedá. Keď už mám šťastie, že mám čo do úst, bol by hriech vyhadzovať jedlo.

Lenže…ono sa to ľahko povie – nevyhadzovať jedlo.

Lebo, povedzme si otvorene – kto považuje za delikatesu prezretý banán? Kto s nadšením siahne po niekoľkodňovej ryži čo ostala z nedeľného obeda? Alebo po tvrdších rožkoch z predvčerajška a drobiacej sa vianočke? Alebo po varenom mäse nevýraznej chuti, ktoré si svoju hlavnú prácu odrobilo v kuracom vývare?

A viete, že existuje spôsob? A dokonca milióny spôsobov? Že z každej potraviny, ktorá zmenila svoj status z „čerstvá“ na „zvyšok“, je možné vyčarovať jedlo, o ktorom by nikto nepovedal, že bolo pripravené zo surovín, ktoré zožali najväčšiu slávu včera alebo predvčerom? Že zo zvyškov potravín je dokonca možné vyčarovať jedlo, z ktorého si budú vaši rodinní príslušníci pýtať dupľu? A že vôbec nemusí ísť o žiadnu nudu a napríklad zo stvrdnutých rožkov nemusíte vždy otrocky mlieť strúhanku a  viacdňový chlieb notoricky obaľovať vo vajci?

Ja som už zopár spôsobov, ako zatočiť so zvyškami jedla, našla. A stále hľadám ďalšie. Tento zázrak číslo dva ma strašne baví. Experimentovanie v kuchyni a čarovanie so zvyškami jedla je pre mňa veľká zábava, relax a skúsenosť. A ak akcia vyjde a mojim stravníkom chutí, tak aj obrovské zadosťučinenie. A radosť, že som zase raz čosi zachránila.

Infarktové stavy, keď v jednom momente objavím v chladničke smotanu, ktorú treba spotrebovať práve dnes, spolu s porciou ryže, ktorá ostala z nedeľného obeda a popri tom sa na mňa z misy s ovocím škeria prezreté banány, nezažívam už takmer vôbec. S potravinami som sa naučila hospodáriť tak, že obsah našej chladničky mám pod kontrolou a jej obsah putuje na taniere a nie do koša.

A práve preto je tu tento blog. Lebo viem, že sa dá dopracovať do stavu, kedy v domácom koši neskončí ani omrvinka jedla. Že z každej potraviny, ktorá to má „za pár“, sa dá vyčarovať jedlo, po ktorom sa na tanieroch len tak zapráši. A tiež,  že sa dá predchádzať tomu, aby zvyšky vznikali v nekontrolovateľnom množstve, kedy vám nepomôže ani tisíc dobrých receptov na ich spracovanie.

Ak som to dokázala ja, dokáže to každý.

Takže, ak vás recepty a články na blogu inšpirujú k záchrane nejakej potraviny, s ktorou máte dlhodobý problém, budem najradšej na svete. Ak tu nenájdete nič, čo by vám pomohlo zatočiť so zvyškami potravín, ktoré vám doma robia problém, kľudne mi napíšte. Spolu nájdeme riešenie, som si istá. A ak by ste sa chceli pochváliť, ako sa vám doma darí vládnuť nad zvyškami jedla, napíšte mi tiež, budem sa tešiť.

Vaša Lusinda.