Ak mi ostane kúsok pečeného kuracieho mäsa, rada ho balím. Nie že by som s ním doma potajomky flirtovala a hádzala po ňom očkom, na to mám manžela. Ja ho balím do lístkového cesta.

Pečené kuracie mäso má totiž jednu nevýhodu – najlepšie chutí ihneď po vybratí z rúry. Vtedy je najšťavnatejšie a poskytuje najuspokojujúcejší chuťový zážitok akého je schopné. Ďalším ohrievaním sa vysušuje a jeho chuťové kvality klesajú.

Ak teda náhodou nastane situácia, že príloha k pečenému kuriatku sa zje a kúsok mäsa ostane, rada ho recyklujem v iných jedlách, ktoré mu dodajú “šťavu”.

A to ideálne ešte v deň, kedy som ho upiekla. Najneskôr však ten nasledujúci, pretože väčšina zvyškov jedla zbytočným čakaním v chladničke stráca na chuti aj kvalite.

Keď som kedysi analyzovala dôvody, prečo v našej domácnosti občas nejaká potravina skončila v koši, prišla som na zaujímavú vec. A síce,  že dosť podstatnú časť z nich tvorili tie, ktoré boli uskladnené v chladničke. Áno, na mieste, ktoré je určené presne na opačný účel – teda na to, aby potraviny vydržali dlhšie. Žiadna potravina však nemá neobmedzenú trvanlivosť a tak sa môže ľahko stať, že k znehodnouteniu potravín príde práve na mieste, kde by k nemu paradoxne vôbec nemalo prísť.

Aj napriek tomu, že som sa začala venovať hľadaniu využitia zvyškov potravín a v mojom koši sa nedojedené zvyšky začali objavovať čoraz menej, stále som mala problém s potravinami, ktoré si z chladničky nenašli cestu na tanier, ale rovno do smetí.

Nedávno som robila poriadok v mrazničke a našla som v ňom kúsok mrazeného bravčového karé. Keď som ho však rozmrazila, nemala som práve náladu na nejaké vymýšľanie, tak som ho udusila. Plátky mäsa som opražila do zlatista v bravčovej masti, potom vo výpeku opražila cibuľku a cesnak, pridala lyžičku dijonskej horčice a mletú papriku, soľ, korenie, zaliala vodou a karé udusila. A dopracovala som sa k jedlu, aké som poznala z detstva, od mojej mamy a babičiek. 

Občas vôbec nie je zlé vrátiť sa ku klasike a spraviť si niečo, čo by človek síce do fitness jedálnička nazahrnul, ale pri čom si vybavíte zimnú sánkovačku, vyštípané líca, skrehnuté prsty na nohách aj na rukách, prázdne brucho a potom tanier s mäkkučkým voňavým mäsom, šťavou a ryžou, ktorú vie tak fantasticky uvariť len mama.

A ako som tak zabiehala myšlienkami do detstva, zrazu som si uvedomila, že to šťavnaté mäsko a ryža, ktoré som uvarila, sú fuč a že mi ostala len trocha voňavej mäsovej šťavy. Bolo mi ju ľúto vyhodiť, a vlastne by mi to moje duševné nastavenie na nevyhadzovanie jedla ani nedovolilo. Tak som ju pridala do polievky. A že to vôbec nebolo zlé! Práve naopak, myslím, že šťava z duseného mäsa práve našla celkom fajn využitie.