(otázka, ktorú si pravdepodobne kladú rodičia väčšiny detí v jasličkárskom a škôlkárskom veku)
Ak sa deti učia jesť, je to zábava. Ale viete čo? Ja mám často krát pocit, že len na fotografiách v časopisoch o materstve a rodičovstve. Alebo dobre, možno ešte vo chvíľach, keď je rodič v dobrej nálade, oddýchnutý po neprerušovanom osemhodinovom nočnom spánku, plný energie, odhodlania a trpezlivosti.
Ešte stále mám v živej pamäti nekonečné diskusie s mojimi začínajúcimi papáčmi o tom, že cuketové, brokolicové a tekvicové pyré je úžasné. A že na tanieri sa nedojedené jedlo nenecháva. Tak isto nám nejaký čas trvalo, kým sme sa dohodli, že rožky sa na zem nehádžu a že natierať si tvár cestovinami a potom ich dávať naspäť do taniera tiež nie je najlepší nápad. Že polievka sa nepije z misky, ale je lyžicou a že rezance s hráškom nepatria na hlavu ale do žalúdka.
Najmä prvý a druhý rok, kedy sa deti učia samostatne jesť, to rodičia naozaj nemajú ľahké. Deti treba naučiť, že jedlo nie je hračka a že na zem, na tričko ani na hlavu nepatrí. Privykanie na nové chute tiež nebýva prechádzka ružovou záhradou. Niektorým deťom totiž nejaký čas trvá, kým si zvyknú na chuť rýb, mäsa alebo rôzne druhy zeleniny či ovocia.
Občas nám deti situáciu skomplikujú rastúcimi zubami, kedy nechcú jesť vôbec nič, lenže my o ich prerezávajúcom sa poklade v ústach ešte vôbec netušíme a divíme sa, prečo papáč zrazu odmieta to, čo mu pred tým chutilo.
Pravdepodobne každý rodič zažil aspoň raz v živote situáciu, keď musel riešiť, ako naložiť so zvyškami jedla na tanieroch svojich ratolestí.
Odložiť do chladničky a nechať ich deťom na neskôr? Alebo ich po deťoch dojesť?
