Starí rodičia sú synonymom histórie. A aj múdrosti, šetrnosti a skúseností. A je úplne jedno, či ide o mojich starých rodičov, starých rodičov mojich detí, či starých rodičov mojich prastarých rodičov. Alebo tých vašich.
Myslím, že je úplne prirodzené, a že to vždy tak bolo a aj bude, že každá generácia si so sebou nesie svoje bremeno, ťažšie alebo ľahšie a pozerá sa na svet optikou svojich vlastných skúseností, problémov a radostí. Preto žiadna generácia nie je rovnaká. Každá je jedinečná a neopakovateľná a rozdiely medzi nimi poskytujú priestor nie len pre obdiv aj pre nedorozumenia.
Nechcem však letnú bezstarostnosť rušiť filozofovaním; článok o starých rodičoch bude maximálne odľahčený a pozitívny.
Preto som chcela tento týždeň s deťmi pripraviť také jedlo, ktoré by malo všetky vlastnosti, ktoré na predchádzajúcich generáciách obdivujeme. Aby z neho dýchala história, skúsenosti, ale aj múdrosť a šetrnosť. A zároveň také, aby si z jeho prípravy detváky odniesli poučenie aj zábavu.
Nech rozmýšľam ako rozmýšľam, takýto pokrm je iba jeden. Domáci chlieb. Ten, ktorým sa živili naši predkovia a ktorý zabezpečil ich prežitie. Ten, ktorý sa nám nikdy nepreje. Ten, ktorého upečenie si vyžaduje trošku cviku a skúseností; tie sa dedili z generácie na generáciu. A ktorého príprava môže byť vedeckým zážitkom, pretože na to, aby sme mohli pozorovať bublajúce droždie alebo rastúci kvások je treba špecifické podmienky.
A navyše, v dnešnej dobe, kedy väčšinu potravín kupujeme, by malo každé dieťa mať možnosť zažiť a vidieť, ako sa pečie chlieb. Pretože vytiahnuť čerstvo upečený bochník z rúry a zahryznúť sa do mäkkej striedky s chrumkavou, vypečenou kôrkou, to je pocit na nezaplatenie. O to viac, že takýto zázrak ste si dokázali vyrobiť sami.
