Cuketa je ten typ zeleniny, na ktorú nebude hádam nikdy dosť receptov. Keď raz začne rodiť, človek má dosť čo robiť, aby ju stíhal oberať, nieto ešte strácať čas s hľadaním spôsobov, ako ju využiť. Takže, na cuketu je dobré byť pripravený a preto pokračujem v budovaní svojej cuketovej zbierky receptov. Tento rok som sa v rámci eliminovania cukiet povenovala aj čomusi tak obyčajnému, ako je cuketová polievka.

Lebo…aj obyčajná cuketová polievka môže chutiť neobyčajne. A pri honbe za dokonalou chuťou netreba vždy siahať len po kuracom vývare a šľahačkovej smotane. Títo verní druhovia hodvábne jemných krémových polievok ma v lete až tak nelákajú; v horúcich letných dňoch siahnem radšej po obyčajnom zemiaku a…čerstvých bylinkách. V kombinácii s tymiánom a mätou mi cuketová polievka tak zachutila, že ju rovno zverejňujem celému svetu. Bylinky totiž dokážu zázraky a z všedného jedla dokážu spraviť povšimnutia hodný pokrm. A to sa stalo aj jedného letného dňa, keď som vytrhla z kvetinového záhonu zablúdený mätový výhonok a rozmýšľala, čo s ním. 

Keď som rozmýšľala nad tým, ako zmysluplne (a zároveň deťom primerane a kulinársky so cťou) poňať tému o rastlinkách, napadlo ma veľké množstvo možností. Ísť s deťmi na prechádzku do okolitých polí, vyjsť si spoločne na trh, zasadiť žeruchu, naklíčiť strukoviny v klíčiacej miske, ísť sa pozrieť k babke do záhrady ako rastú paradajky a iná zelenina…

Ale viete čo? Nakoniec som sa rozhodla, že výletíky za rastlinkami síce budú, ale tento krát ostaneme doma. A objavíme to, čo nám rastie priamo pod nosom, a aj to, čo máme doma v špajzi.

Deti však budú nielen poznávať ale aj ochutnávať. Lebo čo by to bol za kuchársky blog, keby sme si neotestovali chuť rastliniek priamo v doma pripravených jedlách? Nuž a asi by som to ani nebola ja, keby som do repertoáru nachystaných pokrmov nezahrnula aj nejaký zvyšok – tento raz tvaroh. A aby sme si precvičili mozgové závity, bude v tom aj trocha matematiky.

Naše rastlinkové poznávanie odštartujeme dôležitým posolstvom, ktoré chcem deťom priebežne (až kým nebudú dospelé) opakovať. Chcem, aby vedeli, že rastlinkám vďačíme za to, že máme čo dýchať, že máme plné brušká a že je tu na zemi tak pekne. Teda aspoň tam, kde rastie čosi zelené. Lebo ja som v púšti síce bola a nebolo tam škaredo, ale lesy a lúky zarastené letnými kvietkami a záhrady plné ovocia a zeleniny sa mi páčia oveľa viac.

Prázdniny. Čo sa vám vybaví, keď si spomeniete na tie svoje? Keď sa nad tým zamyslím, pre mňa boli prázdniny vytúženým časom, lebo som mohla čítať. Posledných desať rokov, ktoré boli v znamení prvých pracovných skúseností, budovania vlastného bývania, a neskôr dvoch tehotenstiev a starostllivosti o dvoch malých človiečikov, som knihy odsunula na vedľajšiu koľaj. Akosi na ne nebol čas. Okrem čítania kuchárskych kníh si spomínam iba na siedmich zhltnutých Dominikov Dánov, jednu Keleovú-Vasilkovú, štyri knihy o zdravom životnom štýle, dve knihy o Tour de France, a niekoľko skalpov s menami Martin Pollack, Bea Johnson, Kevin Leman a Adele Faber, pričom Weizsäcker a Bauman ostávajú stále rozčítaní. 

Tu by som svoje spomínanie ukončila, lebo o mňa momentálne až tak nejde. Ide najmä o to, že si veľmi želám, aby moje deti mali ku knihám pozitívny vzťah. Ak už raz nebudú hltať Verneovky, Foglarovky či Harryho Pottera, nech čítajú aspoň kuchárske knihy :D.

Ale žarty bokom. Tento týždeň bude patriť symbolu leta a prázdnin – zmrzline. Nie však kupovanej, ale domácej. Najkôr si ju vyrobíme a potom, keď ju dojeme, zahráme sa na zmrzlinkové počítanie. A potom si prečítame príbeh, v ktorom sa objaví aj už spomínaná ľadová dáma. Tešíte? My sme sa tešili veľmi 🙂

Myslím, že koncom školského roka má dôvod na oslavu väčšina ľudí. Deti, že začínajú prázdniny, dospelí, že budú šoférovať po prázdnejších cestách a že čo nevidieť ich čaká vytúžená dovolenka, no a ja, že o pár hodín budem oslavovať nie len svoje narodeniny, ale aj tie omrvinkovské.

Lebo, vážení a milí, je to neuveriteľné, ale je to tak. Tento blog uzrel svetlo sveta presne pred rokom,  v piatok prvého júla dvetisíc šetstnásť. Čože, to odvtedy už ubehol celý rok? Miešajú sa vo mne všetky možné pocity, ale viete čo? O tom si povieme neskôr, teraz je však čas na dezert, čo myslíte? Padla by vhod napríklad mrazená banánová torta?

(otázka, ktorú si pravdepodobne kladú rodičia väčšiny detí v jasličkárskom a škôlkárskom veku)

Ak sa deti učia jesť, je to zábava. Ale viete čo? Ja mám často krát pocit, že len na fotografiách v časopisoch o materstve a rodičovstve. Alebo dobre, možno ešte vo chvíľach, keď je rodič v dobrej nálade, oddýchnutý po neprerušovanom osemhodinovom nočnom spánku, plný energie, odhodlania a trpezlivosti.

Ešte stále mám v živej pamäti nekonečné diskusie s mojimi začínajúcimi papáčmi o tom, že cuketové, brokolicové a tekvicové pyré je úžasné. A že na tanieri sa nedojedené jedlo nenecháva. Tak isto nám nejaký čas trvalo, kým sme sa dohodli, že rožky sa na zem nehádžu a že natierať si tvár cestovinami a potom ich dávať naspäť do taniera tiež nie je najlepší nápad. Že polievka sa nepije z misky, ale je lyžicou a že rezance s hráškom nepatria na hlavu ale do žalúdka.

Najmä prvý a druhý rok, kedy sa deti učia samostatne jesť, to rodičia naozaj nemajú ľahké. Deti treba naučiť, že jedlo nie je hračka a že na zem, na tričko ani na hlavu nepatrí. Privykanie na nové chute tiež nebýva prechádzka ružovou záhradou. Niektorým deťom totiž nejaký čas trvá, kým si zvyknú na chuť rýb, mäsa alebo rôzne druhy zeleniny či ovocia.

Občas nám deti situáciu skomplikujú rastúcimi zubami, kedy nechcú jesť vôbec nič, lenže my o ich prerezávajúcom sa poklade v ústach ešte vôbec netušíme a divíme sa, prečo papáč zrazu odmieta to, čo mu pred tým chutilo.

Pravdepodobne každý rodič zažil aspoň raz v živote situáciu, keď musel riešiť, ako naložiť so zvyškami jedla na tanieroch svojich ratolestí.

Odložiť do chladničky a nechať ich deťom na neskôr? Alebo ich po deťoch dojesť?