Tento dezert sa nesie do slova a do písmena v hesle “čo dom dal”. A zároveň je mojím obľúbeným spôsobom ako zatočiť s otvoreným balením tvarohu. K tvarohu máme totiž v našej rodine veľmi rôznorodý vzťah – naše tvarohové chute sa nie vždy stretávajú v tých istých jedlách. Občas teda riešim otázku, čo s načatým tvarohom. 

Nuž, a toto je môj obľúbený spôsob ako ho minúť. Pretože tvarohový krém zjem bez problémov aj sama, bez cudzej pomoci, a vôbec necítim potrebu sa s niekým oň deliť. 

Jeho ďalšími výhodami je jednoduchosť a expresná príprava. Skúsite ho aj vy?

Dnešný článok by som mohla pokojne nazvať aj “s ódou na váhu”. Nie však na moju telesnú váhu; hoci k jej priaznivým hodnotám taký brokolicový hlúb určite prispieva nemalým dielom. Ja mám teraz na mysli váhu kuchynskú.

Odjakživa som patrila k tým jedincom, ktorým varenie “od oka” veľa nehovorilo. Vždy som potrebovala mať pred sebou konkrétne množstvá surovín a konkrétne postupy – najmä pri skúšaní nových receptov. Variť od oka je totiž frajerina až keď máte čosi “odvarené” a presne viete, čo sa stane, ak pridáte viac toho alebo menej toho. 

Hoci teraz už čo-to odvarené mám a vcelku aj tuším, čo sa stane, ak pridám viac toho, alebo menej toho, kuchynská váha je stále mojou priateľkou číslo jeden. Samozrejme, pri varení. V meste na káve, alebo v kine ma s ňou určite nestretnete. 

Keďže som sa pustila do blogovania a zverejňovania receptov, a rada by som vám sprostredkovala ten istý chuťový zážitok, ktorý som mala pri konkrétnych jedlách ja, nemôžem si dovoliť jednu vec. A to písať recepty len tak, “od oka”. Radšej vám aj ten najjednoduchší recept rozpíšem do posledného gramu a s podrobným postupom, pretože pri varení občas môže človek vojsť do slepej uličky, z ktorej nemusí vedieť vyjsť. Obzvlášť, ak skúšate variť niečo, čo ste ešte pred tým nerobili.

Preto kuchynskú váhu používam každý deň niekoľko krát.

A s ňou súvisí aj dnešná surovina – brokolica. Keď totiž začnete brokolicu vážiť, uvedomíte si minimálne jednu dôležitú vec. Chcete vedieť akú? Nech sa páči:

Ak ste doteraz vylievali nálev z plechovky cícera do výlevky, nabudúce zadržte. Dajú sa s ním totiž robiť hotové zázraky. Neveríte? Čítajte ďalej.

Na informáciu, že nálev z plechovky cícera sa dá v kuchyni reálne a chutne využiť, som prvý krát narazila minulý rok v marcovom vydaní časopisu Gurmet. Časť z neho bola venovaná vegánskym receptom a mňa zaujal jeden od bloggerky Jarmily Červenej z blogu Let´s do something sweet. Jej vegánska čokoládová pena z nálevu z plechovky cícera vo mne vzbudila obrovskú zvedavosť. A tak som sa rozhodla, že túto čarovnú tekutinu musím podrobnejšie preskúmať. A to čo najrýchlejšie, lebo na čokoládovú penu som dostala obrovskú chuť.

Nuž, ako to však v živote býva, cícerový nálev musel chvíľku počkať. Najskôr čakal kvôli príprave blogu, ktorý som presne pred rokom poctivo pripravovala, potom kvôli novým článkom, ktoré mi zo začiatku zaberali väčšinu voľného času, potom zas kvôli chorobám mojich detí, nečakaným povinnostiam a podobne. Študovaniu nálevu z cícera som sa začala venovať až na jeseň. Vtedy som zistila, že nálev z cícera má svoje špeciálne meno a neuveriteľne zaujímavý životopis. V októbri uzrel svetlo sveta tento článok, ale k jeho uverejneniu mi stále čosi chýbalo. Reálne skúsenosti s aquafabou. Tak sa totiž táto zázračná tekutina volá.

A tak prešiel ďalší polrok; dnes vám však s radosťou môžem povedať, že zopár tajomstiev aquafaby som pre vás už odhalila. Nájdete ich postupne v tejto sekcii blogu. A na prvý recept sa môžete tešiť už zajtra.

Ale pekne poporiadku.

 Čo je teda tá aquafaba?

Je to hustá tekutina, ktorá vznikne namáčaním alebo varením strukovín, najčastejšie však cícera (ten zatiaľ vedie vo väčšine vegánskych receptov). A čo ma na nej nadchlo najviac?  To, že túto tekutinu môžete smelo použiť ako náhradu za vajcia. Úžasné, nie?

Príznačnejšiu surovinu na prípravu veľkonočného článku, než varené vajcia, snáď ani nepoznám. U nás doma (a určite nie len u nás) tvoria varené vajcia každoročnú súčasť veľkonočnej nádielky určenej pre šibačov. 

Ako matka dvoch malých mužov však prichádzam na to, že mať doma mužské osadenstvo, vie občas v kuchyni priniesť rôzne zapeklité situácie. No povedzte, keď vám na Veľkonočný pondelok vaši muži prinesú domov dva tucty vyšibaných verených vajec, nie je to chvíľa viac ako vhodná na hlboké zamyslenie? Čo s nimi, vajcami nešťastnými? A toľkými?

Moji muži sú síce ešte príliš malí na to, aby chodili šibať dievčence z okolia, ale pripraviť sa na vajíčkovú nádielku už teraz, určite nie je na zahodenie. Lebo ako hovoria múdri ľudia – je lepšie byť pripravený ako prekvapený. (Len aby ma časom neprekvapila doba a z tradičnej šibačky sa časom nestala nejaká virtuálna zábava, pri ktorej nebude po varených vajciach ani chýru ani slychu…)

Keď som bola malá, zemiakovú kašu som milovala nadovšetko. Moje deti lásku k nej zdedili tiež, a tak ju občas robievam aj ja – rovnako, ako moja mama kedysi nám. Nič totiž matku nepoteší viac, ako vlastné deti s chuťou baštiace doma navarené jedlo.

Zemiaková kaša, podobne ako iné prílohy, však vie byť občas záludná –  sem-tam totiž zvykne ostať.  A tak je fajn mať po ruke recepty, v ktorých sa dá chutne a rýchlo spotrebovať. Pretože to presne zemiakové krokety sú – rýchle a chuťovo úžasné. A pri troche zeleniny v chladničke sa dajú premeniť na jedlo, ktoré dokáže telu dodať okrem energie aj kopec vitamínov. 

Často rozmýšľam nad tým, prečo sa v súčasnosti plytvá potravinami oveľa viac ako kedysi. Ako je možné, že naše babičky a prababičky dokázali využiť v kuchyni každý kúsok jedla a spotrebovať všetko bezo zvyšku. Túto ich schopnosť obdivujeme všetci a myslím, že všetci by sme radi vedeli hospodáriť tak ako ony. Pretože aj napriek snahe nám to akosi nejde a množstvo potravín vyhodených do odpadkových košov sa podľa dostupných informácii vôbec nezmenšuje.

Prečo je to tak? Prečo sa nám nedarí zastaviť plytvanie potravinami? Napriek tomu, že máme k dospozícii chladničky a mrazničky, faktom je, že jedlo vyhadzujeme občas takmer všetci. Plesnivé pečivo, zhnité jablko, sčernetý banán, troška ryže od víkendu, nedojedený jogurt, syr s prejdeným dátumom trvanlivosti… Niekto to prizná otvorene, niekto o tom mlčí.

Ani ja som nebola v tomto smere výnimkou. Aj preto som sa rozhodla že s tým musím raz a navždy skoncovať a moju cestu k neplytvaniu mapuje tento blog.

Aký je rozdiel medzi nami a našimi babičkami, ich mamami a babkami, ktoré vedeli s jedlom hospodáriť múdro a bezo zvyšku? Čo robili ináč, že sa im darilo využiť všetko do posledného kúska? Moje babičky totiž jedlo nevyhadzujú. Zje sa u nich všetko, čo sa navarí a nakúpi. Môže za to určite aj to, že vyrastali v skromných podmienkach, v čase druhej svetovej vojny, kedy jedla bolo málo a mnohé rodiny prišli o svojich živiteľov.

So svojimi starými rodičmi som sa veľa rozprávala o tom, ako žili vtedy, keď boli deťmi. A potom porovnávala ich život a spôsob varenia a stravovania s tým dnešným. Moje myšlienkové pochody ma tak priviedli k niekoľkým dôvodom, prečo dnes k plytvaniu jedlom, hoci často krát nechcene, dochádza.  Za vyhadzovaním jedla vidím najmä zmeny, ktorými prechádza naša spoločnosť od druhej polovice minulého storočia až do dnes.