Myslím, že koncom školského roka má dôvod na oslavu väčšina ľudí. Deti, že začínajú prázdniny, dospelí, že budú šoférovať po prázdnejších cestách a že čo nevidieť ich čaká vytúžená dovolenka, no a ja, že o pár hodín budem oslavovať nie len svoje narodeniny, ale aj tie omrvinkovské.

Lebo, vážení a milí, je to neuveriteľné, ale je to tak. Tento blog uzrel svetlo sveta presne pred rokom,  v piatok prvého júla dvetisíc šetstnásť. Čože, to odvtedy už ubehol celý rok? Miešajú sa vo mne všetky možné pocity, ale viete čo? O tom si povieme neskôr, teraz je však čas na dezert, čo myslíte? Padla by vhod napríklad mrazená banánová torta?

(otázka, ktorú si pravdepodobne kladú rodičia väčšiny detí v jasličkárskom a škôlkárskom veku)

Ak sa deti učia jesť, je to zábava. Ale viete čo? Ja mám často krát pocit, že len na fotografiách v časopisoch o materstve a rodičovstve. Alebo dobre, možno ešte vo chvíľach, keď je rodič v dobrej nálade, oddýchnutý po neprerušovanom osemhodinovom nočnom spánku, plný energie, odhodlania a trpezlivosti.

Ešte stále mám v živej pamäti nekonečné diskusie s mojimi začínajúcimi papáčmi o tom, že cuketové, brokolicové a tekvicové pyré je úžasné. A že na tanieri sa nedojedené jedlo nenecháva. Tak isto nám nejaký čas trvalo, kým sme sa dohodli, že rožky sa na zem nehádžu a že natierať si tvár cestovinami a potom ich dávať naspäť do taniera tiež nie je najlepší nápad. Že polievka sa nepije z misky, ale je lyžicou a že rezance s hráškom nepatria na hlavu ale do žalúdka.

Najmä prvý a druhý rok, kedy sa deti učia samostatne jesť, to rodičia naozaj nemajú ľahké. Deti treba naučiť, že jedlo nie je hračka a že na zem, na tričko ani na hlavu nepatrí. Privykanie na nové chute tiež nebýva prechádzka ružovou záhradou. Niektorým deťom totiž nejaký čas trvá, kým si zvyknú na chuť rýb, mäsa alebo rôzne druhy zeleniny či ovocia.

Občas nám deti situáciu skomplikujú rastúcimi zubami, kedy nechcú jesť vôbec nič, lenže my o ich prerezávajúcom sa poklade v ústach ešte vôbec netušíme a divíme sa, prečo papáč zrazu odmieta to, čo mu pred tým chutilo.

Pravdepodobne každý rodič zažil aspoň raz v živote situáciu, keď musel riešiť, ako naložiť so zvyškami jedla na tanieroch svojich ratolestí.

Odložiť do chladničky a nechať ich deťom na neskôr? Alebo ich po deťoch dojesť? 

Tento dezert sa nesie do slova a do písmena v hesle “čo dom dal”. A zároveň je mojím obľúbeným spôsobom ako zatočiť s otvoreným balením tvarohu. K tvarohu máme totiž v našej rodine veľmi rôznorodý vzťah – naše tvarohové chute sa nie vždy stretávajú v tých istých jedlách. Občas teda riešim otázku, čo s načatým tvarohom. 

Nuž, a toto je môj obľúbený spôsob ako ho minúť. Pretože tvarohový krém zjem bez problémov aj sama, bez cudzej pomoci, a vôbec necítim potrebu sa s niekým oň deliť. 

Jeho ďalšími výhodami je jednoduchosť a expresná príprava. Skúsite ho aj vy?

Dnešný článok by som mohla pokojne nazvať aj “s ódou na váhu”. Nie však na moju telesnú váhu; hoci k jej priaznivým hodnotám taký brokolicový hlúb určite prispieva nemalým dielom. Ja mám teraz na mysli váhu kuchynskú.

Odjakživa som patrila k tým jedincom, ktorým varenie “od oka” veľa nehovorilo. Vždy som potrebovala mať pred sebou konkrétne množstvá surovín a konkrétne postupy – najmä pri skúšaní nových receptov. Variť od oka je totiž frajerina až keď máte čosi “odvarené” a presne viete, čo sa stane, ak pridáte viac toho alebo menej toho. 

Hoci teraz už čo-to odvarené mám a vcelku aj tuším, čo sa stane, ak pridám viac toho, alebo menej toho, kuchynská váha je stále mojou priateľkou číslo jeden. Samozrejme, pri varení. V meste na káve, alebo v kine ma s ňou určite nestretnete. 

Keďže som sa pustila do blogovania a zverejňovania receptov, a rada by som vám sprostredkovala ten istý chuťový zážitok, ktorý som mala pri konkrétnych jedlách ja, nemôžem si dovoliť jednu vec. A to písať recepty len tak, “od oka”. Radšej vám aj ten najjednoduchší recept rozpíšem do posledného gramu a s podrobným postupom, pretože pri varení občas môže človek vojsť do slepej uličky, z ktorej nemusí vedieť vyjsť. Obzvlášť, ak skúšate variť niečo, čo ste ešte pred tým nerobili.

Preto kuchynskú váhu používam každý deň niekoľko krát.

A s ňou súvisí aj dnešná surovina – brokolica. Keď totiž začnete brokolicu vážiť, uvedomíte si minimálne jednu dôležitú vec. Chcete vedieť akú? Nech sa páči:

Ak ste doteraz vylievali nálev z plechovky cícera do výlevky, nabudúce zadržte. Dajú sa s ním totiž robiť hotové zázraky. Neveríte? Čítajte ďalej.

Na informáciu, že nálev z plechovky cícera sa dá v kuchyni reálne a chutne využiť, som prvý krát narazila minulý rok v marcovom vydaní časopisu Gurmet. Časť z neho bola venovaná vegánskym receptom a mňa zaujal jeden od bloggerky Jarmily Červenej z blogu Let´s do something sweet. Jej vegánska čokoládová pena z nálevu z plechovky cícera vo mne vzbudila obrovskú zvedavosť. A tak som sa rozhodla, že túto čarovnú tekutinu musím podrobnejšie preskúmať. A to čo najrýchlejšie, lebo na čokoládovú penu som dostala obrovskú chuť.

Nuž, ako to však v živote býva, cícerový nálev musel chvíľku počkať. Najskôr čakal kvôli príprave blogu, ktorý som presne pred rokom poctivo pripravovala, potom kvôli novým článkom, ktoré mi zo začiatku zaberali väčšinu voľného času, potom zas kvôli chorobám mojich detí, nečakaným povinnostiam a podobne. Študovaniu nálevu z cícera som sa začala venovať až na jeseň. Vtedy som zistila, že nálev z cícera má svoje špeciálne meno a neuveriteľne zaujímavý životopis. V októbri uzrel svetlo sveta tento článok, ale k jeho uverejneniu mi stále čosi chýbalo. Reálne skúsenosti s aquafabou. Tak sa totiž táto zázračná tekutina volá.

A tak prešiel ďalší polrok; dnes vám však s radosťou môžem povedať, že zopár tajomstiev aquafaby som pre vás už odhalila. Nájdete ich postupne v tejto sekcii blogu. A na prvý recept sa môžete tešiť už zajtra.

Ale pekne poporiadku.

 Čo je teda tá aquafaba?

Je to hustá tekutina, ktorá vznikne namáčaním alebo varením strukovín, najčastejšie však cícera (ten zatiaľ vedie vo väčšine vegánskych receptov). A čo ma na nej nadchlo najviac?  To, že túto tekutinu môžete smelo použiť ako náhradu za vajcia. Úžasné, nie?

Príznačnejšiu surovinu na prípravu veľkonočného článku, než varené vajcia, snáď ani nepoznám. U nás doma (a určite nie len u nás) tvoria varené vajcia každoročnú súčasť veľkonočnej nádielky určenej pre šibačov. 

Ako matka dvoch malých mužov však prichádzam na to, že mať doma mužské osadenstvo, vie občas v kuchyni priniesť rôzne zapeklité situácie. No povedzte, keď vám na Veľkonočný pondelok vaši muži prinesú domov dva tucty vyšibaných verených vajec, nie je to chvíľa viac ako vhodná na hlboké zamyslenie? Čo s nimi, vajcami nešťastnými? A toľkými?

Moji muži sú síce ešte príliš malí na to, aby chodili šibať dievčence z okolia, ale pripraviť sa na vajíčkovú nádielku už teraz, určite nie je na zahodenie. Lebo ako hovoria múdri ľudia – je lepšie byť pripravený ako prekvapený. (Len aby ma časom neprekvapila doba a z tradičnej šibačky sa časom nestala nejaká virtuálna zábava, pri ktorej nebude po varených vajciach ani chýru ani slychu…)