Známa česká autorka kuchárskych kníh a majiteľka prvej koncesovanej školy varenia v Čechách, Anuše Kejřová, si v predslove ku kuchárskym predpisom v jednej zo svojich kníh takto povzdychla: “cesta do mužova srdce vede žaludkem (bohužel)”.
Hoci v mojom prípade cesta do srdca môjho muža vedie aj inakiaľ než len cez žalúdok (našťastie), s Anušou rozhodne súhlasím v tom, že vyhovieť partnerovým chuťovým pohárikom je výhodné pre obe zúčastnené strany – pre kuchára aj pre stravníka. A vlastne, je úplne jedno, či žena varí mužovi alebo naopak; spoločný pôžitok z jedla a radosť, že partnerovi chutí doma uvarené jedlo, sú pocity, ktoré vzťahu môžu len pomôcť.
Lenže, dostať sa u partnera do pozície kuchárskej bohyne vôbec nie je ľahké. V časoch, keď sme si s mojím mužom začali nažívať v jednej domácnosti a ja som sa snažila variť najlepšie ako som vedela, on akosi často spomínal kuchárske umenie svojej mamy a jej skvelé jedlá. Lebo, ona varí naozaj úžasne, to sa musí povedať. Mojím snom v tej dobe bolo jediné; aby môj manžel raz povedal “to bolo výborné, presne ako od mojej mamy”.
Zistila som, že ak si chcem nájsť cestu k žalúdku svojho drahého, musím sa naučiť podľa receptov jeho mamy minimálne tri jedlá – vianočnú kapustnicu, vianočný kapustový osúch a zemiakovú babu.
Ako na prvú som si trúfla na zemiakovú babu. Vypýtala som si od Evky recept, zopár krát ju s ňou upiekla a potom som ju začala skúšať doma sama. Hneď na prvý, a bohužiaľ ani na druhý krát sa búrlivé ovácie z mužovej strany nekonali – ale postupne som na babe vychytala všetky chybičky a odhalila všetky úskalia…a viete čo?
Minule mi to povedal: “To bola baba presne ako od mojej mamy.” A keďže baba okrem iného poskytuje aj úžasný priestor na upotrebenie zvyškov, rada sa s vami o tento recept podelím. Ja som do nej tento krát zakomponovala kuracie mäso, ktoré mi ostalo z vývaru.