Keď som bola malá, zemiakovú kašu som milovala nadovšetko. Moje deti lásku k nej zdedili tiež, a tak ju občas robievam aj ja – rovnako, ako moja mama kedysi nám. Nič totiž matku nepoteší viac, ako vlastné deti s chuťou baštiace doma navarené jedlo.

Zemiaková kaša, podobne ako iné prílohy, však vie byť občas záludná –  sem-tam totiž zvykne ostať.  A tak je fajn mať po ruke recepty, v ktorých sa dá chutne a rýchlo spotrebovať. Pretože to presne zemiakové krokety sú – rýchle a chuťovo úžasné. A pri troche zeleniny v chladničke sa dajú premeniť na jedlo, ktoré dokáže telu dodať okrem energie aj kopec vitamínov. 

Často rozmýšľam nad tým, prečo sa v súčasnosti plytvá potravinami oveľa viac ako kedysi. Ako je možné, že naše babičky a prababičky dokázali využiť v kuchyni každý kúsok jedla a spotrebovať všetko bezo zvyšku. Túto ich schopnosť obdivujeme všetci a myslím, že všetci by sme radi vedeli hospodáriť tak ako ony. Pretože aj napriek snahe nám to akosi nejde a množstvo potravín vyhodených do odpadkových košov sa podľa dostupných informácii vôbec nezmenšuje.

Prečo je to tak? Prečo sa nám nedarí zastaviť plytvanie potravinami? Napriek tomu, že máme k dospozícii chladničky a mrazničky, faktom je, že jedlo vyhadzujeme občas takmer všetci. Plesnivé pečivo, zhnité jablko, sčernetý banán, troška ryže od víkendu, nedojedený jogurt, syr s prejdeným dátumom trvanlivosti… Niekto to prizná otvorene, niekto o tom mlčí.

Ani ja som nebola v tomto smere výnimkou. Aj preto som sa rozhodla že s tým musím raz a navždy skoncovať a moju cestu k neplytvaniu mapuje tento blog.

Aký je rozdiel medzi nami a našimi babičkami, ich mamami a babkami, ktoré vedeli s jedlom hospodáriť múdro a bezo zvyšku? Čo robili ináč, že sa im darilo využiť všetko do posledného kúska? Moje babičky totiž jedlo nevyhadzujú. Zje sa u nich všetko, čo sa navarí a nakúpi. Môže za to určite aj to, že vyrastali v skromných podmienkach, v čase druhej svetovej vojny, kedy jedla bolo málo a mnohé rodiny prišli o svojich živiteľov.

So svojimi starými rodičmi som sa veľa rozprávala o tom, ako žili vtedy, keď boli deťmi. A potom porovnávala ich život a spôsob varenia a stravovania s tým dnešným. Moje myšlienkové pochody ma tak priviedli k niekoľkým dôvodom, prečo dnes k plytvaniu jedlom, hoci často krát nechcene, dochádza.  Za vyhadzovaním jedla vidím najmä zmeny, ktorými prechádza naša spoločnosť od druhej polovice minulého storočia až do dnes.

Možno si hovoríte, že zložitejší názov dnešného receptu som už asi snáď vymyslieť nemohla. Ja si zas hovorím, že zložitejší možno áno, ale jednoduchší asi sotva. Je totiž nanajvýš výstižný. Spája tri témy, ktoré predstavujú v mojom (nielen) kuchynskom svete hotovú revolúciu. Každá z nich pre mňa znamená odklon od konzumného spôsobu života, ktorý ničí nás aj naše životné prostredie.

Zero waste (termín preložiteľný ako “bez odpadu”) – čiže životný štýl snažiaci sa o život bez produkovania odpadu. Tento koncept vychádza z poznania, že triedenie, skládkovanie ani spaľovanie odpadov nie je definitívnym riešením problematiky nakladania s odpadmi. Jeho cieľom je inšpirovať ľudí, aby prijali zodpovednosť za to, čo nakupujú a koľko odpadu produkujú a tak zminimalizovali množstvo odpadu pochádzajúceho z ich domácností.

Zodpovedné varenie – ktoré nenechá skaziť žiadnu potravinu či uvarené jedlo a teda ani jogurt ktorému práve nadišiel dátum spotreby. Ten sa totiž práve nedávno vyskytol v mojej chladničke a bolo treba vymyslieť, čo s ním.

A kváskovanie – čiže pečenie pečiva z kvásku. Teda klasickým spôsobom, ako to robievali naše prababičky a predchádzajúce generácie, ktoré si všetky potraviny vedeli vyrobiť a dopestovať sami – či už išlo o chlieb, obilie, mäso, zeleninu či ovocie.

Ak mi ostane kúsok pečeného kuracieho mäsa, rada ho balím. Nie že by som s ním doma potajomky flirtovala a hádzala po ňom očkom, na to mám manžela. Ja ho balím do lístkového cesta.

Pečené kuracie mäso má totiž jednu nevýhodu – najlepšie chutí ihneď po vybratí z rúry. Vtedy je najšťavnatejšie a poskytuje najuspokojujúcejší chuťový zážitok akého je schopné. Ďalším ohrievaním sa vysušuje a jeho chuťové kvality klesajú.

Ak teda náhodou nastane situácia, že príloha k pečenému kuriatku sa zje a kúsok mäsa ostane, rada ho recyklujem v iných jedlách, ktoré mu dodajú “šťavu”.

A to ideálne ešte v deň, kedy som ho upiekla. Najneskôr však ten nasledujúci, pretože väčšina zvyškov jedla zbytočným čakaním v chladničke stráca na chuti aj kvalite.

Keď som kedysi analyzovala dôvody, prečo v našej domácnosti občas nejaká potravina skončila v koši, prišla som na zaujímavú vec. A síce,  že dosť podstatnú časť z nich tvorili tie, ktoré boli uskladnené v chladničke. Áno, na mieste, ktoré je určené presne na opačný účel – teda na to, aby potraviny vydržali dlhšie. Žiadna potravina však nemá neobmedzenú trvanlivosť a tak sa môže ľahko stať, že k znehodnouteniu potravín príde práve na mieste, kde by k nemu paradoxne vôbec nemalo prísť.

Aj napriek tomu, že som sa začala venovať hľadaniu využitia zvyškov potravín a v mojom koši sa nedojedené zvyšky začali objavovať čoraz menej, stále som mala problém s potravinami, ktoré si z chladničky nenašli cestu na tanier, ale rovno do smetí.